Moje myšlienky ma vrátili späť k TÝM dverám. Hneď ako som ich vtedy zbadala, ako pritiahli celú moju pozornosť, som utekala k domácim a opýtala sa, čo za tajomstvo ukrývajú. Niečo, čo zasiahne tvoje srdce. To mi povedali. V TEN večer sa pri stole zišli všetci členovia rodiny. Spolu so mnou zasadli bez jediného slova za stôl a počas jedenia boli ticho, čo bolo veľmi zvláštne, pretože práve večera bol čas, keď sme hodiny strávili rozprávaním o všetkom a ničom. Rozhovor s nimi bol vždy jednoduchý, priamy a bez zábran. Potlačila som svoje pudy, ktoré ma chceli donútiť odísť. Zbaliť si svoje veci a utekať z tohto miesta preč. Tak ďaleko ako budem vládať, kým od bolesti a vyčerpania nepadnem na zem. Ale ja som to musela vedieť. Ja som to potrebovala vedieť. Musela...
Už keď som si myslela, že to zabalím a pôjdem spať, pán domáci sa ma opýtal, či skutočne chcem poznať pravdu TÝCH dverí. Ihneď som súhlasila. Jasné, že chcem! Potom sa ma to opýtal ešte dvakrát, či si to nechcem rozmyslieť, pretože ak sa TIE dvere už raz otvoria, cesta naspäť už neexistuje. Budem musieť prijať to, čo tam uvidím a zažijem. Ja som sa jednoducho MUSELA dozvedieť pravdu. Srdce mu búchalo dvojnásobnou rýchlosťou ako tomu najrýchlejšiemu atlétovi pri svojom životnom výkone. Všetci sa zdvihli zo stoličiek a spoločne sme pomaly vykročili k nim. K TÝM dverám. Každým krokom sme boli bližšie a ja nervóznejšia, zvedavejšia a dychtivejšia po poznaní. Už sme tu. Dvere musím otvoriť ja sama. Nechápem síce prečo, no ihneď naťahujem ruku po nádhernom kľúči, ktorí mi pani domáca podáva. Dlane mám spotené, od nervozity sa mi jemne trasú ruky. Vložím ho do kľúčovej dierky, otočím ho a počujem cvaknutie, ktoré mi naznačuje, že to funguje. So zatajeným dychom chytím do rúk kľučku a pomaly otvorím TIE dvere. Celá zvedavá vstúpim do tmavej miestnosti. Spočiatku je všade tma. Po chvíli si však moje oči zvyknú a v strede prázdnej miestnosti zbadám pulzujúce žiarivé srdce vznášajúce sa nad drobným stolíkom. Jeho žiara je oslnivá a láka ma k sebe bližšie. Už tuším, čo sa bude diať a prečo, no nedokážem jej odolať. Cítim príjemné teplo, ktoré ma hreje po celom tele. Túžim sa ho dotknúť, túžim ho chytiť do rúk, túžim ho...
No vtom odrazu všetko zbehlo tak rýchlo. Blesk, tma, svetlo, hlasy, tma, záblesk svetla, opäť tma a známe hlasy. Už som sa viac nedokázala pohnúť, bola som pripútaná na lôžku, celá paralyzovaná. Vedela som, že nastal môj čas. Už niet cesty späť. ONI to celú dobu vedeli. Nechali ma bývať pod ich strechou, nikdy mi nič ani nenaznačili a nechali ma dôjsť až SEM. Tak počítam svoje posledné minúty života a opäť rozmýšľam nad minulosťou. Skôr než si naposledy stihnem vytvoriť obraz môjho milenca, počujem kroky, ktoré sa ku mne pomaly blížia. Sú stále viac a viac bližšie pri mne. Nezatváram oči. Chcem vidieť, čo sa bude ďalej diať. Aj keď to už nezmením, svoj osud musím prijať. Sú to ONI. Pán domáci drží v ruke nôž, rovnako žiariví ako to srdce, ktoré som videla, keď som vošla do miestnosti. Pani domáca ticho prehovorí. Čisté srdce nájde krásu, temné srdce nájde spásu. A to bolo to posledné, čo som počula, pred tým, než ten nôž prerazil môj hrudník a zapichol sa mi do srdca. A potom už bola iba tma...
-Chúďa dievča. Bolo to naozaj potrebné? - Sama si to vybrala. Môžeš zavolať na políciu.
- Kapitán, dievča je mŕtve. Spáchalo samovraždu. Do hrudi si zapichlo mäsiarsky nôž. - Je to ona? - Určite Kapitán. V izbe boli všetky jej doklady aj dôkazy. Nôž, fotografie aj kúsok.... - Postaraj sa o to prosím ťa.
- Čas smrti? - Medzi 22:20 - 23:00. - Miesto smrti? - Mestečko Osud, penzión Čisté srdce, izba 12. Našli ju majitelia. - Spoznali ju? - Údajne nie, pretože v dedine nemajú ani televíziu ani rádio, takže sa nemali odkiaľ dozvedieť, že je stíhaná políciou za vraždu prvého stupňa. - Tak tu ťa máme krásavica. Išla si za svojim milencom? Dievča zlaté, čo sa to s tebou porobilo? Najprv si zabiješ muža, vyrežeš mu srdce, ktoré zješ a teraz sa zabiješ... Prečo toto všetko? Prečo práve tu? V tomto zapadákove? Čím bolo toto miesto také iné, ako tie pred tým, kde si sa 3 mesiace pred nami skrývala? Svedomie ťa dohnalo? Čo sa to do čerta stalo?
Oh, áno milý čitateľ. Jednu vec som Ti o sebe na začiatku zabudla povedať. Som mladá, krásna, ambiciózna lekárka, ktorá zbožňuje cestovanie a... zabila som svojho milenca, pretože ma podviedol. Ale nie tak hocijako. Vyrezala som mu jeho chladné, bezcitné srdce, ktoré nepotreboval, keď mi dokázal takto ublížiť a jednoducho som ho...zjedla. Všetko by sa mi bolo prepieklo, nikdy by ma nenašli, no TIE dvere ma k sebe lákali, pretože vedeli moje tajomstvo. Našla som za nimi pravdu, ktorú som nedokázala zniesť, pretože bola nechutná. Pocítila som bolesť, ktorú som spôsobila
jemu a sebe za to, čo som spravila. Pretože tým činom som zabila svoju čistú dušu, ktorá celý život pomáhala chorým, až kým sama neochorela... Žiarlivosťou, zúfalstvom, stratou zmyslov a zdravého rozumu. Moje srdce už bolo zhnité tým nechutným činom, tak som ho chcela dať preč, pretože už som také nepotrebovala, keď som zabila JEHO. Takže, milý čitateľ, teraz už vieš moje malé tajomstvo. Také temné a zvrátené. Ale Ty sa predsa nemusíš ničoho báť, všakže? Pretože máš srdce čisté... Alebo nie?
Autor: Lenka Dopiráková
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára