Dvere - 1. časť

Zvedavosť. To je to, čo človeka poháňa vpred. Už malé dieťa má v sebe zakódovanú práve túto túžbu všetko spoznať, odhaliť prečo je to tak a odkryť rúško tajomná, ktoré mu nedá spať. A práve to  - práve táto nekontrolovateľná potreba odkryť tajomstvo, táto neovládateľná túžba spoznať pravdu, táto prirodzená ľudská vlastnosť, túžiť spoznávať nové veci, tá, ktorá nám má otvoriť bránu do vyššieho levelu ľudskej vedomosti, práve ONA ma dostala práve TU. Tu a teraz. Bezmocnú, zničenú, kladúcu si tú základnú otázku....



Prečo? Prečo práve JA? A už na to aj mám odpoveď. To práve ona - zvedavosť - ma dostala až sem. Kovové putá ma držia pevne, že sa nemôžem pohnúť ani o jediný milimeter. Ako keby som aj mohla. Paralyzovaná neznámou látkou, pripútaná k podivnému lehátku, obklopená ešte podivnejšími prístrojmi a zvrátenými kreatúrami, ktorí sa nazývajú ľudia. A ešte pred tým, než to všetko skončí, sa seba samej pýtam druhú základnú otázku. Prečo som len nepočúvala, keď ma varovali? Mohla som teraz sedieť vo vlaku alebo v lietadle a cestovať za ďalšími krásami tohto úžasného sveta. Vlastne, teraz sa mi už taký perfektný nejaví, lebo tieto individuá, ktoré sú tu pri mne nemôžu žiť v takej nádhernej krajine. Alebo áno? Malo to byť pre mňa varovaním? Až príliš krásne... krajina, dom, ONI... Ako kontrast k niečomu odpornému?

Vlastne som totálne hlúpa, pretože aj ONI ma varovali. Ale ja som nepočúvala. Moju myseľ, môj sluch, moje oči aj moje vnímanie reality skreslila práve ona. Neutíchajúca túžba dozvedieť sa, čo sa skrýva za TYMI dverami.

Na prvý pohľad to boli obyčajné dvere, no keď sa človek pri nich pozastavil, tak si mohol všimnúť, že boli úplne neobyčajné. Boli tmavé, z ťažkého, masívneho dreva. Kľučka bola trochu rustikálna, trochu gýčová, kovová s nenápadne vygravírovaným slovom "SRDCE". Bola to práve ona, ktorá ma prinútila sa pri tých dverách zastaviť a všimnúť si ich. Jej lesk ma na sekundu oslepil a donútil odtrhnúť zrak od môjho telefónu. Ona ma donútila všimnúť si ich tajomnosť a rozprúdila vo mne túžbu dozvedieť sa viac. Odhaliť to tajomstvo, ku ktorému otvára dvere a predĺžiť si dovolenku na tomto mieste o ďalších pár dní. To bol prvotný plán, kým som sa nedostala TU.

Toto mestečko nebolo práve turistami vyhľadávanou lokalitou. Teda pre bežných turistov, ktorých si môžeme predstaviť a ktorí hľadajú klasické pamiatky, pobyt v prírode či dovolenku pri mori. Avšak pre mňa bolo toto miesto niečím lákavé. Akoby ma bolo volalo k sebe už keď som ho prvýkrát zbadala na obrazovke môjho počítača, keď som si plánovala ďalšiu zastávku na mojej ceste po Európe. Malá dedinka obklopená malebnou prírodou, s nádherným výhľadom na okolité mestá, ktoré boli trochu vzdialené, no práve to jej pridávalo na svojej výnimočnosti,s počtom obyvateľov presne 62 a na prvý pohľad s úžasnými ľuďmi, ktorí sa navzájom poznajú a tvoria jednu veľkú rodinu.

Prvé dni boli fantastické. Užívala som si slnko, čistý vzduch, hodiny som trávila prechádzkami po lúkach a lesoch. Večer som sa vrátila do ubytovne, kde už na mňa čakali s teplou večerou domáci. Krajších ľudí som asi nikdy nevidela. Boli doslova symbolom dokonalej krásy, až som sa občas hanbila za svoju "obyčajnosť". Dokonalé bytosti... Dokonalé kreatúry...

Autor: Lenka Dopiráková